Zdravotná sestra z "úrazovky": Musíme ísť ďalej, aby sme pomohli ďalším

Pridané dňa: 12.06.2017

Zdravotná sestra z "úrazovky": Musíme ísť ďalej, aby sme pomohli ďalším

(09.06.2017; Košický večer; č. 22, PRÍBEH , s. 6; KATARÍNA GÉCZIOVÁ)

PRI POHĽADE NA KRV ZAMLADA ODPADÁVALA

Najhoršie je, že vidíte, ako človek stratí z plného zdravia úplne všetko, hovorí v rozhovore pre Košický večer zdravotná sestra Jana Fabianová. Pracuje na ambulancii Kliniky úrazovej chirurgie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura. Nedávno sa stala jednou z 31 ocenených sestier, ktoré získali Biele srdce na republikovej úrovni. Cenu dostala za kategóriu Sestra v praxi. Popri práci sa venuje výučbe budúcich zdravotných sestier.

Možno povedať, že od začiatku praxe pracujete na úrazovej klinike, kde je určite práca náročná. Nikdy ste neuvažovali o práci na pokojnejšom pracovisku?

- Niekedy sa u mňa objaví taký pocit. Najmä, ak sú takí pacienti, čo chcú všetko naraz a chcú byť prví. Mne je v podstate jedno, v akom poradí ich ošetríme, ja by som najradšej každého uprednostnila, ale niekedy je ten tlak naozaj veľký. Ale potom si poviem - ale kam? Sadnúť si niekam do kancelárie, to ešte nie, ešte stále ma táto práca baví. Je to náročné, keďže prijímame ťažké stavy, ale o to krajšie je, keď sa tu pacienti vrátia a stretávame sa pri kontrolách. Vtedy je to dobrý pocit, lebo viete, že hoci len malou troškou človek prispeje k tomu, že sa ten druhý vráti do života.

V čom je práca sestry na vašej klinike najťažšia?

- Vidím to v tom, že tu ľudia prichádzajú z úplného zdravia. Viete, tu príde pacient väčšinou, ktorému nikdy nič nebolo, nepočítajúc starých ľudí, ktorí často už majú pridružené ochorenia, je zdravý, teší sa zo života, je plný plánov a stačí zlomok sekundy a jeho život sa zmení, obráti naopak. Napríklad človek, ktorý havaruje. To je podľa mňa to najťažšie, keď stratíte život, keď niekto zomrie, niekoho rodič, niekoho dieťa. A zároveň sa snažiť pomôcť pozostalým. To je najhoršie, keď človek z plného zdravia stratí úplne všetko.

Každému obyčajnému človeku napadne, či na to všetko po príchode domov zabúdate?

- Nie vždy je to možné. Preberáme to často v práci, že čo sa stalo a ako. Aj veľa ráz, keď mladý človek spácha samovraždu, pýtame sa: Prečo? Či kvôli škole, rodine, nešťastnej láske. Nedá sa na to zabudnúť a riešite to v sebe, ale musíte sa prepnúť, lebo nemôžeme niesť všetko nešťastie. Niekedy to vo vás dlho rezonuje, ale vy viete, že ste vo svojej práci urobili maximum. Proste musíme ísť ďalej, aby sme mohli pomôcť ďalším.

Nemávate problém s nervóznymi a sťažujúcimi sa pacientmi? Ak je ich veľa a každý z nich sa chce dostať do ambulancie prvý?

- Ak sa niekto vládze v čakárni hádať, tak mu asi nie je tak zle, lebo inak by si ľahol a ticho čakal. To je ťažké, lebo často sa nám stane, že príde pacient, ktorý má oveľa závažnejší úraz a pokojne sedí a ten s ľahším úrazom búcha na dvere. Ja sa stále snažím pochopiť, že pre každého je to jeho zranenie strašná vec. Každý na úraz či nejakú nehodu reagujeme inak a my zdravotníci sa na to pozeráme už tým medicínskym okom. Napríklad, keď nikdy v živote mu nič nebolo a zrazu si myslí, že si odrezal pol palca... My však odkryjeme ranu a vôbec to nie je v takom rozsahu, ako pacient avizoval, ale pre daného pacienta je to katastrofa. Pracujeme na urgentnom pracovisku. Prednosť majú vždy závažnejšie stavy, ale všetci sa uprednostniť nedajú.

Témou posledných rokov sú agresívni pacienti útočiaci na nemocničný personál. Stretávate sa s nimi na pracoviskách aj vy?

- Je to každý piatok, každú sobotu, každý predĺžený víkend, po výplatách, po sociálnych dávkach. V lete sú agresívni pacienti u nás častejšie. Raz sa mi stalo, že som sa pomaly vytratila z ambulancie, lebo som naozaj mala strach, že nás agresívny pacient napadne. Ale našťastie k tomu nedošlo. Priamo fyzicky som nebola napadnutá, ale niektoré kolegyne na oddelení alebo na ambulancii áno. Verbálne útoky zo strany pacientov sú skoro v každej službe.

V čom je podľa vás najväčší nedostatok v systéme zdravotných sestier?

- Je toho viac. Určite finančné ohodnotenie. Venujete čas a peniaze štúdiu, ktoré často robíte popri náročnom zamestnaní a rodine. Potom cítite krivdu, ak si zvyšujete vzdelanie, ale na výplatnej páske sa to neodzrkadlí. Druhá vec, čo ma mrzí, je nedostatok sestier. Určuje to normatívmi ministerstvo zdravotníctva, podľa ktorého musí mať jedna sestra na oddelení toľko a toľko pacientov. Na to, aby bola dosiahnutá kvalitná ošetrovateľská starostlivosť, by jednoducho malo byť viac personálu. Potom by aj sestry neboli tak unavené a prepracované. Aj keď máte menej pacientov, ale stačí, že príde jeden po operácii a potom už chodíte väčšinou len okolo neho. Na našom pracovisku nikdy nevieme, či budeme mať piatich pacientov celú noc, alebo nám príde ďalších päť príjmov. Na takých oddeleniach, ako sú urgentné príjmy, by mal byť navýšený personál a nie poddimenzovaný. Chceme, aby ľudia boli spokojní, aby mali kvalitnú starostlivosť, ale ako to možno docieliť, keď jedna sestra behá po celom oddelení a má sa postarať o 15 ľudí? Často je to tak, že sestra na oddelení má za deň 10 príjmov, 5 pacientov ide domov, ďalších 5 na operáciu.

Vyučujete aj novú generáciu sestričiek?

- Oslovila ma moja bývalá učiteľka, aby som to skúsila. Robím to už siedmy rok. Pre mňa je to výnimočné. Tak ako mňa zaučili moje učiteľky a nechali na mne svoj podpis, tak teraz ja môžem niekomu pomôcť sa rozhodnúť. Niekedy študenti nemajú žiadne informácie o tejto práci, občas si myslia, že si posedávame, pijeme kávu a z času na čas urobíme nejaký preväz alebo párkrát počas dňa zoberieme krv. O tom kolobehu ľudí, ktorí sa na našom pracovisku denne premelie, asi ani nevedia.

Je vôbec u mladých záujem o povolanie zdravotnej sestry?

- Oni na Slovensku často vyštudujú a potom idú preč, za lepším zárobkom. Zistia, že tá práca je namáhavá a nie je tak finančne ohodnotená a lukratívna ako v zahraničí. Mladí prídu do systému, ale veľmi skoro odídu. Sestrička je síce pekné zamestnanie, ale potom sa to v praxi nemusí zdať veľmi vábne. Keď som sa rozhodovala, kam na strednú školu, povedala som doma, že na zdravotnú školu. Moja mama mi povedala: Veď ty odpadávaš, keď ti berú krv. Tak som povedala, veď nebudú mne brať, tak neodpadnem. Neodpadla som ani raz, ale stále cítim ľútosť, keď príde pacient s ťažkým úrazom po amputácii a vtedy si hovorím, že akú musel mať bolesť.

Rokmi prešli vašimi rukami tisícky pacientov. Ostali vám niektoré v pamäti?

- Spomínam si na dievča, ktoré spadlo na tvár a malo aj zlomeninu. Vierovyznaním bola Svedok Jehovov. Brali sme jej krv, vysvetľovali sme jej rodičom, že možno bude potrebovať transfúziu. Všimla som si, že sa jej otec zarazil. Keď som sa pýtala, či má problém, povedal, že sú Svedkovia Jehovovi a s transfúziami nesúhlasia. Je ťažké takého pacienta ošetriť, ale ak si to vyslovene neželajú, musíme to akceptovať. Neskôr prišli na kontrolu a mama dievčaťa mi povedala, že po prvý raz sa stretli s tým, že niekto akceptoval ich vieru a názor. Ja som veriaca, katolíčka, a u nás vždy ošetrujeme pacientov bez predsudkov, bez ohľadu na vieru, či farbu pleti alebo spoločenské postavenie. Pamätám si veľa prípadov - amputované končatiny, mladé dievča, čo dalo ruku do lisu vo výrobni papúč, pády zo schodov, skoky do bazéna. Potom sú prípady ako samovraždy, zrazené deti... Je ich veľa....veľa smutných, ale sú aj úsmevné príbehy, keď sa spolu s pacientom zasmejeme....

Aký to bol pocit prevziať si cenu?

- Určite výnimočný. Uvedomila som si to poriadne, až keď to všetko utíchlo. Boli sme na hodinu aj u prezidenta, bolo to úžasné. Nečakala som tiež, akú to vyvolá pozitívnu odozvu v kolektíve. Chcela by som poďakovať pani prezidentke Ivete Fabianovej a členom Rady Regionálnej komory sestier a pôrodných asistentiek Košice II, ktorí ma navrhli, pretože si zrejme vážia, čo robím a že to asi robím dobre. Ďakujem aj za to, že ma podporuje rodina a dáva mi priestor, pretože veľa ráz oberáte vlastnú rodinu o čas, ktorý môžete stráviť s ňou... Naša práca je dynamická, často sa mení z minúty na minútu, nikdy nevieme, čo nás v službe čaká. Ale je to krásna práca, a najkrajším poďakovaním je stretnúť spokojného a vyliečeného pacienta mimo ambulancie.

KATARÍNA GÉCZIOVÁ

FOTO: ARCHÍV. J.F.