Televízia Markíza, Reflex: Zdravotná sestra

Pridané dňa: 13.06.2017

Zdravotná sestra

(09.06.2017; Televízna stanica Markíza; Reflex; 17.25; por. 2/4; Mirka Ondrejčíková / Patrik Herman)

Patrik Herman, moderátor:

"Musia byť nonstop nablízku pacientom, malým deťom, starkým či rôzne zdravotne postihnutým. Nezaobídu sa bez nich nemocnice, domovy sociálnych služieb ani hospice. Musia utešovať, správne dávkovať lieky, organizovať ambulancie aj celé oddelenia, dvíhať omnoho ťažších pacientov než sú ony samy. A to všetko za neúctivý a nedôstojný plat. Napriek tomu sa nájdu zdravotné sestry, ktoré toto všetko trpia, lebo svoju prácu milujú. Zdravotná sestra z našej nasledujúcej reportáže to ťahá už 34 rokov."

Redaktorka:

"Sú pri narodení aj zomieraní, pacienti v nemocnici ich potrebujú 24 hodín sedem dní v týždni. Paradoxne ich stále ubúda."

Mgr. Iveta Lazorová, prezidentka Slov. komory sestier a pôrodných asistentiek:

"Tých sestier v nemocniciach, ale aj v ambulanciách už chýba také množstvo, že tie, ktoré tu zostali a pracujú v systéme, sú veľmi často v službách, dochádza k takému vyčerpaniu, že mnohé z nich sú práceneschopné a zase sa dostávame len do toho kolotoča, že zase nás chýba viac a viac."

Redaktorka:

"Medzi tie, ktoré ostali pri náročnej práci, patrí aj Darina, ktorá je sestrou už dlhé roky."

PhDr. Darina Dányiová, námestníčka zdravotných sestier:

"Dohromady je to, no 34 rokov. Ani neviem, až sa hrozím toho čísla, lebo naozaj, vôbec si to ani nepripúšťam, lebo stále si myslím, že som nejako duchom mladá, ale bohužiaľ, no uteká to."

Redaktorka:

"Neľutujete, že ste sa vybrali touto cestou?"

Darina Dányiová:

"No neľutujem, lebo táto práca ma napĺňa naozaj, som tu rada a rada to robím, je to práca s ľuďmi, čiže každý deň je úplne iný, ani jeden nemám rovnaký. Celkovo toto povolanie je náročné a nedá sa robiť tak, že vlastne, no pre peniaze už vôbec nie, takže treba to robiť, teda robí sa to srdcom."

Redaktorka:

"Venuje sa aj pacientom s Marfanovým syndrómom, ktorým postupne odchádzajú všetky orgány. Pomáha im, aby mali čo najdlhšie kvalitný život."

Darina Dányiová:

"Tu sa stretávame Asociácia Marfanovho syndrómu s pacientmi, vymieňajú si skúsenosti, informácie."

Alžbeta Lukovičová, prezidentka Asociácie Marfanovho syndrómu:

"Pre pacientov s Marfanovým syndrómom je veľmi dôležité byť informovaný. Tá informácia o ochorení mu môže, skutočne môže aj zachrániť život."

Redaktorka:

"S čím vám pani Darina pomohla, vám osobne?"

Alžbeta Lukovičová:

"Viem, že môžem zdvihnúť telefón, že môžem sa opýtať, môžem sa poradiť. Ten pocit, že je tu niekto, kto vám pomôže, kto vás nasmeruje na správneho lekára, ten je veľmi dôležitý."

Darina Dányiová:

"Napriek tomuto, možno by sa dalo povedať, že svojmu hendikepu, tak je to vyslovene oni sú veľmi pozitívni a veľmi veselí ľudia."

Redaktorka:

"Počas kariéry prešla od odberov cez prácu na psychiatrii až sa stala šéfkou sestier v niekdajšej železničiarskej nemocnici."

Darina Dányiová:

"Si udržujem stále ešte prax, aby som teda vedela riadiť moje sestry, aby neboli šikovnejšie od mňa."

Redaktorka:

"A s nadhľadom žartovala v ženskom kolektíve aj o tom, že nedala vedieť o príchode kamery."

Darina Dányiová:

"Dievčatá, poprosím vás, trošku budete mať šou. Oznámila som vám to, ale... chcem byť krajšia ako vy."

Redaktorka:

"Ako vedúca musí byť aj často motivátorkou, aby zabránila odchodu ďalších sestier."

Darina Dányiová:

"Aj keď človek to robí dlho, tak v podstate niekedy má taký pocit vyhorenia, že vlastne už dosť, ale potom zas na druhej strane, keď vás pacienti chvália a prídu mi mailom, že mám úžasný personál, potom si myslím, že má to zmysel a že teda zostávame."

Redaktorka:

"Veľkým poďakovaním je aj ocenenie Biele srdce, ktoré tento rok získala okrem iných aj ona."

Darina Dányiová:

"No boli to emócie, myslím si, že si to budem pamätať určite na celý život, lebo je to vyslovene ocenenie, ktoré teda asi pravdepodobne nedostane každý, hoci by si možno každá tá sestra zaslúžila takéto ocenenie."

Iveta Lazorová:

"Každý potrebuje občas pochvalu, každý potrebuje nejakú odmenu za svoju prácu a toto je iba maličká, naozaj maličká časť z toho čo by si naše sestry zaslúžili a ten šperk je to, u mnohých z nich je to jediná odmena za celý ich život možno."

Darina Dányiová:

"V tom víre tých povinností a vlastne celého toho pracovného procesu sa človek tak zrazu zamyslel a povedal, že tak malo to zmysel doteraz čo som robila a dúfam teda ešte, že nejakým spôsobom prispejem, keďže mám ešte dosť dlho do dôchodku, že ešte teda veľa dobrého spravím, spravíme všetci aj teda s mojím kolektívom."