PhDr. Mária Lévyová, prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek:

Delegátky a delegáti 26 000 slovenských sestier a pôrodných asistentiek so 29. a 30. apríla 2011 stretávajú v Poprade na svojom sneme, ktorý rozhodne o ďalšom smerovaní komory. S prezidentkou komory sme sa porozprávali o vyhrotenej situácii v slovenskom zdravotníctve a možných riešeniach.

- Pred snemom sa konajú valné zhromaždenia v 59 regionálnych komorách a delegáti už na nich formulujú budúcu stratégiu komory. Snem bude musieť rozhodnúť, ako budeme postupovať ďalej. Či to bude protestné zhromaždenie pri odovzdávaní petície do parlamentu, či iné kroky v spolupráci s odborármi.

- Komora nie je odborárskou organizáciou, nemôžeme vyhlasovať štrajky a iné nátlakové akcie. O konkrétnych krokoch rozhodnú delegáti snemu.

- Je ťažké predvídať, čo bude, ale ďalšie racionalizačné opatrenia na našich chrbtoch sú neprijateľné. Je to problém mzdového odmeňovania, pracovných podmienok, poklesu záujmu o štúdium a tak ďalej. Je ťažké povedať, k čomu dotlačí ľudí sociálna bieda, ale stagnujúce podmienky a sociálny prepad je už neúnosný. Máme avíza, že sa znižujú mzdy, zvýšilo sa daňové zaťaženie zamestnávateľov, prostriedkov v systéme je stále menej a menej.

- Nie sme síce úplne jednotní, ale nie sme ani úplne roztrieštení. Keď sme spúšťali petíciu, oslovili sme jednotlivé stavovské komory, asociácie a ďalšie organizácie v rezorte a mnohí nás jednoznačne podporili. Napr. lekárska komora, súkromní lekári, špecialisti, všeobecní lekári, obe odborárske organizácie, ale aj Asociácia distribútorov liečiv.

- To je pravda, veď aj naša petícia bojuje predovšetkým za naše záujmy. Sme samostatné stavovské organizácie, máme obdobné kompetencie, je na nás, ako dokážeme argumentovať a presadzovať naše požiadavky. Nemôžeme očakávať, že lekári budú bojovať za zlepšenie nášho postavenia a pracovných podmienok, či za prepojenie zdravotno-sociálnej starostlivosti. To je v našich rukách.

- Svoje občianske právo sme si uplatnili petíciou. Parlament by si mal uvedomiť, že počet podpisov, volajúci po zmenách, nie je taký malý, aby ho bolo možné ignorovať. Pevne verím, že požiadavky budú akceptované.

- Diskutujeme už dvadsať rokov a problémy sa riešia veľmi pomaly. Trúfam si povedať, že za posledných päť rokov, odkedy sme boli vyňatí z platových tabuliek, sme zaznamenali rapídny prepad miezd, pravda, okrem zariadení v pôsobnosti ministerstva. To známe hlas ľudu, hlas boží by nemalo byť len frázou, ale mal by to byť akceptovaný hlas. Na schôdzi v júni by sa poslanci mohli našim problémom venovať. Po prázdninách sa už pripravuje štátny rozpočet, ale v takom podfinancovanom systéme sa zlepšenie očakávať nedá, preto by mali pracovať s petíciou ešte pred prázdninami.

- Treba hľadať spôsoby, ako problém riešiť. Prečo voláme po skoršom odchode do dôchodku? Opakovane sme zdôrazňovali vekové priemery sestier či podmienky pri výkone povolania, chápe to už aj široká verejnosť, ktorá petíciu podporila. Odrobíme takmer 12 rokov navyše v trojzmenných prevádzkach, viac ako polovica z nás trpí syndrómom vyhorenia. Treba vyhodnotiť, akých vekových kategórií sa to dotkne. Nikto nikdy nehovoril, že predčasný odchod do dôchodku, výsluhové dôchodky sú nereálne u tých, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme. Naša práca taká je.

- Vieme, že v Sociálnej poisťovni nie sú zdroje, ale je potrebné hľadať spôsoby, ako sestrám a pôrodným asistentkám vyjsť v ústrety. Situácia skutočne začína byť, aj vzhľadom na vekové zloženie, kritická. Do piatich - desiatich rokov sme totálne na dne a opakovane sme na to upozorňovali ministerstvo zdravotníctva i verejnosť. Generálne zhromaždenie Európskej federácie sestier vlani v októbri upozornilo, že v únii bude chýbať milión zdravotníkov, z toho 590 000 sestier. Každá krajina hľadá spôsoby a formy, ako sestry a pôrodné asistentky stabilizovať, pričom v postsocialistických štátoch je situácia veľmi podobná a kritická.

- Naše oprávnené požiadavky sa dlhodobo bagatelizujú, kompetentní to berú však tak, že treba hasiť to najakútnejšie a naša situácia ešte pre nich taká stále nie je. Vždy sme pracovali, aj za veľmi ťažkých podmienok, zohli sme chrbty, prekonali sme hospodársku krízu, čakali sme, kedy sa konečne začne zlepšovať odmeňovanie, ako nám bolo sľubované. Situácia však už prezrela a treba jej venovať náležitú pozornosť. Prijali sa čiastkové riešenia - napr. personálne normatívy, ktoré sme presadzovali 15 rokov, ale vôbec nie sú optimálne.

- Máme prieskum - 82 percent zdravotníckych zariadení nenapĺňa ani minimum, určené normatívmi. Aj preto v petícii žiadame kontrolnú činnosť ministerstva zdravotníctva, za minulej vlády sa urobili kontroly v dvoch nemocniciach. Obávame sa, že ak sa budú zatvárať oddelenia (najväčšia poisťovňa neuzatvorila zmluvy so 130 oddeleniami - pozn.red.), bude sa optimalizovať sieť, nikto sa nebude zamýšľať nad tým, či a ako naplniť personálne normatívy. Nemyslím si, že sestry prejdú na iné oddelenia, obávame sa, že sa bude prepúšťať. Sestra sa sťažovať nepôjde na to, že sa normatívy nedodržiavajú, lebo ich zastrašujú. Tie, ktoré sa na zriaďovateľa aj obrátili, mali veľké nepríjemnosti. Strach je silnejší, ako dodržiavanie legislatívy....

- Budíme sa veľmi pomaly, strach je v nás hlboko zakorenený. Možno aj to je dôvod, prečo stagnujeme. Pamätám si však aj na časy, keď sa každý bál podpísať čo len petíciu.... Odkedy snem schválil v roku 2008 Chartu práv sestier a pôrodných asistentiek, viac sa zaujímame o svoje práva..

- V ambulanciách. Pracujú tam sestry vo veku 60 rokov, dôchodkyne, majú veľmi nízke zárobky, neraz na úrovni minimálnej mzdy. Sestry takmer dožívajú aj v zariadeniach sociálnych služieb, kde je veľmi nízke percento mladších sestier.

- Tak by som to nenazvala. Možno mali donedávna lepšie pracovné i finančné podmienky ako sestry v menších nemocniciach. Sú tu však obavy z transformácie, aj keď minister garantuje, že do roku 2014 ostanú nemocnice v správe štátu. Pokiaľ nebudú reálne finančné zdroje na krytie úhrad, pokiaľ platba za poistencov štátu bude na súčasnej nízkej úrovni, pokiaľ sa nezavedú aj iné zdroje do systému, tak stále budeme len blúdiť v začarovanom kruhu. Za dlhé roky sme sa už rečí prejedli a pýtame sa, kto je zodpovedný za tento stav - politik by mal niesť zodpovednosť aj po skončení svojho volebného obdobia. Nie všetky chceme pracovať v Rakúsku. Ak štúdium ročne ukončí 500 sestier a polovica z nich odíde do zahraničia, a ročne odíde do penzie 1200 sestier, výsledok sa dá spočítať aj bez kalkulačky.

- Komora nie je odborárska organizácia, môžeme na zlé podmienky pri výkone povolania poukazovať, obhajovať oprávnené záujmy, ale nie organizovať nátlakové akcie či ostrý štrajk. Nie sme ako napr. v severských krajinách stavovsko-odborárska organizácia. Máme aj iné priority, ktoré napĺňame - našou alfou a omegou je vzdelávanie. V 60 regiónov organizujeme vzdelávacie aktivity, v čom suplujeme aj zamestnávateľov. Máme 20 aktívne pôsobiacich odborných sekcií. Začali sme hodnotiť sústavné vzdelávanie, viac ako dvadsať rokov oceňujeme sestry, aktívna je dvojstranná medzinárodná spolupráca i s Európskou federáciou sestier a ďalšími medzinárodnými organizáciami, participujeme na pripomienkovom konaní k legislatívnym zámerom. Samozrejme, nikdy si nepoviem, že sa mi už všetko podarilo a už nemám pred sebou žiadne méty. Každodenná prax pri výkone povolania potrebuje ešte veľmi veľa zmien.

PhDr. Mária Lévyová (1959) - strednú zdravotnícku školu ukončila v Košiciach v roku 1978 a pracovala ako sestra na chirurgickom oddelení v Nemocnica Šaca, od roku 1981 vo fakultnej nemocnici v Košiciach na internej klinike, neskôr na klinike hematológie a onkohematológie. Absolvovala kurzy zvýšenia kvalifikácie, na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, získala magisterské vzdelanie a v roku 2009 ukončila doktorandské štúdium. V roku 2006 ju zvolili za prezidentku komory a v roku 2010 opäť.

Branislav Janík

Zdroj: Zdravotnícke noviny č. 16/2011, str. 6 (21.04.2011)